7 VECÍ, KTORÉ MA NAUČIL ERASMUS

2018-01-01

Minulý rok som napísala článok s názvom 10 vecí, ktoré som sa naučila počas roka 2016. Bol to pre mňa vážne náročný a prevratný rok, keďže som maturovala (to sa mi javí už tak dávno) a chystala sa na dosť veľkú zmenu v podobe vysokej školy, ktorá ma desila už dlhú dobu. Tento rok sa taktiež točil okolo veľa zmien, zážitkov a tvrdej práce, ale najväčšie dobrodružstvo som zažila na pobyte v zahraničí v podobe Erasmu. Preto som sa rozhodla napísať tento článok a napísať vám, ako ma Erasmus zmenil, ovplyvnil môj život, čomu ma naučil, a ako by som to celé zhodnotila

cestovanie nie je až také zlé, ako som si myslela

Myslím, že každý človek si v jednom bode svojho života povie, že chce precestovať celý svet a ako on/ona veeeeľmi to cestovanie miluje. Aj ja som taká bola, ale jediné moje cestovanie zahŕňalo vždy buď 8 a pol hodinové sedenie vo vlaku z domova na univerzitu alebo 24 - 30 hodinové sedenie v autobuse do Grécka či Londýna. Nič iné som nepoznala a takéhoto cestovania som mala úprimne plné zuby. Možno to bolo preto, že cestovanie do školy v našich úžasných vlakoch sa mi zunovalo a z toho cestovania do zahraničia som nebola nikdy nadšená, pretože to nebolo podľa mojich predstáv, nezorganizovala som si to sama a taktiež ma to už jednoducho prestalo baviť. Myslela som si, že zo mňa nakoniec nejaký veľký cestovateľ nebude. Na cestu do Španielska som sa preto veľmi netešila, ale som šťastná, že som sa nakoniec mýlila. 
Moja cesta z Bratislavy do Valladolidu trvala približne rovnako ako cesta z môjho rodného mesta do Bratislavy. Bolo to však iné. Zatiaľ čo v tom druhom prípade som strávila 8 hodín vo vlaku, v tom prvom som ten istý čas trávila v lietadle, v dvoch rôznych autobusoch, v taxíku a na letisku. Tieto zmeny sa mi páčili a celkovo som sa do lietania zamilovala, a tak som sa na tú skúsenosť tešila vždy viac a viac. Vôbec som nemala strach a vidieť dvakrát východ slnka nad oblakmi bol dar. Navyše cestovať sama je pre mňa asi to najlepšie. Vždy sa sústredím, aby som sa nestratila, zorganizujem si plán, nevadí mi čakať a žiť si vo svojom vlastnom svete, popočúvam hudbu, najem sa a počítam knihu. Zatiaľ čo cestovanie s ostatnými mi robí vyrážky na tvári - buď musím byť zodpovedná ja alebo ten druhý. Ak som zodpovedná ja, musím sa starať o človeka navyše, ktorý nie je schopný pozrieť sa ani na tabule s odchodmi, spýtať sa personálu kam má ísť, alebo si sám nájsť toaletu, a keď to nie som ja, neustále sa sťažujem ako všetko nestíhame, aká som hladná, ako mi všetko prekáža, ako sa mi nechce čakať. Uvedomila som si totiž, že keď trávim čas osamote, nemám sa komu sťažovať, a preto sa nesťažujem a celkovo sa cítim spokojnejšie sama so sebou (zázrak, introvert sa prejavil o čosi viac). 
Táto celková skúsenosť mi dodala odvahu pri cestovaní a vďaka Erasmu mi už nepríde nezrealizovateľný žiadny výlet úplne kamkoľvek. Teším sa na nové výlety a výzvy ďalšieho roku.

ako byť otvorená

O tom probléme s Erasmom a mojim introvertizmom som vám už vravela, no zistila som, že to bolo na niečo dobré (ako všetko zlé, to je asi moje životné motto). Keď ste introvertom v takomto niečom spoločenskom ako je Erasmum, prvé snahy sú vždy opačné vašemu zmýšľaniu. Chcete ísť von, stretnúť ľudí, rozprávať sa, veď na to tu ste, nie na to, aby ste sedeli doma a pozerali film, aj keď to je to, čo by ste v skutočnosti chceli robiť. A tak sa hádžete na ľudí, najprv si ich okukáte, potom si zvyknete a pýtate sa všelijaké veci, čo by sa vám ani vo sne nesnívalo a už len z princípu sú vám proti srsti, ale všetko zlé je na niečo dobré, veď som to už vravela. Všetky moje zážitky sa spojili dokopy, a keď som navštívila moje kamarátky v Bratislave, povedali mi, že som akási otvorenejšia. To ma trochu aj potešilo, pretože som v niečom pokročila, ale zároveň si uvedomujem, že som na tom ešte stále zle, čo sa týka vzťahov a tuším, že vám o tom aj niekedy napíšem, pretože to je kapitola sama o sebe.
Spoznávanie nových ľudí, čoho som sa nesmierne bála, mi však pomohlo trochu otvoriť aj oči a ja sa budem snažiť v ďalšom roku na svojich vzťahoch pracovať, aby som na jeho konci bola znova o čosi spokojnejšia.


kompletné osamostatnenie pomôže aj zamrzí

Ten pocit, keď sa cítim ako strong independent woman (ako zvyknem hovoriť zo slovenským prízvukom), pretože idem žiť sama na byt v cudzej krajine. Plus ten strach v pozadí, ktorý mi nedal spávať posledné augustové noci. Poviem vám o tom toľko - je to fajn, pretože si robíte veci po svojom, nikto vás nekritizuje, dospiete spolu s celobytovým upratovaním, varením a praním (žehlička je zbytočná v mojej domácnosti) a naučíte sa pracovať s peniazmi. Občas mi však chýbal Eat (skratka pre našu jedáleň v Mlynskej doline, a keby len občas), aj keď som mala spolubývajúce, na svojich vzťahoch som ešte nestihla dosť zapracovať a cítila som sa sem-tam veľmi sama a opustená. Ono ide o to, že áno, máte tam kamaráta zo Slovenska, ktorý s vami chodí na hodiny a áno, okolo vás sa hemží množstvo ľudí vo vašom veku pripravení byť s vami najlepší kamaráti, ale vám jednoducho bude chýbať tých pár ľudí s tým vašim domácim štátom. Je to jednoducho tak, aspoň u mňa. No melanchólia ma po dvoch mesiacoch prešla, pretože som si vybavila cestu do Bratislavy na pár dní v novembri, inak myslím, žeby ma celkovo pohltila.
Toto osamotatnenie mi však pomohlo dospieť v istých ohľadoch, dokázať si, že dokážem byť nájomník v byte a zrazu sa mi predstava žiť v prenájme aj na našom Slovensku nezdá až taká vzdialená. Opäť mi to v niečom dodalo odvahu.

Španielsko = antistresová kúra

Áno, zažila som stres pri prvom cestovaní, zoznamovaní, hodinách v škole, jednoducho pri prvých týždňoch vo Valladolide, ale potom som si uvedomila, že to bola pre mňa v skutočnosti antistresová kúra. Školský systém majú nastavený úplne inak a ja som preto stresovala viac-menej iba na povinnosti, čo ma čakali na Slovensku (teraz sú nebezpečne blízko a ja neviem, čo mám robiť, snáď to všetko zvládnem, ako je potrebné). Aspoň v mojom odbore sú v Španielsku nastavené všetky povinnosti a písomky na január a cez semester som zažila iba pár čiastočných skúšaní a domácich, prezentácii či čítanie kníh, ale to bolo ešte nič v porovnaní s tým, čo by som zažívala na Slovensku.
Preto by som Španielsko v rámci Erasmu odporúčala, čo sa týka stresu a povinnosti, pretože ak ste múdrejší ako ja, zažijete veľa osláv, párty a výletov po celom Španielsku. Tuším by sa tam dalo popri štúdiu aj pracovať, ak chcete vyskúšať aj túto možnosť.


pomáhať si treba, ale všetci sme tu sami za seba

Znie to trošku egoisticky, ale v Španielsku som sa tak konečne cítila. Ak si niečo nevybavím ja, nebude to, ak sa k niekomu neprihovorím ja, nespoznám ho, ak si niečo nenavarím ja, budem hladná a toto ma dosť ovplyvňovalo počas môjho pobytu. Na Slovensku som totiž zvyknutá, že mám vždy niekoho po mojom boku, na ktorého môžem čiastočne zvaliť svoje povinnosti - jednoducho málokedy niečo robí sama okrem chodenia do školy. Teraz som chodila sama do obchodov, na výlety po Španielsku, na prechádzky atď. Ja viem, že tu o tom píšem ako o nejakom prevratnom kroku, že sa možno javím ako človek lenivý či rozmaznaný, ja len vravím, že ľudia sú všelijakí, a aj keď mi na jednej strane chýbal ten pocit spoluzdieľania povinností a zážitkov, na druhej strane som bola vnútri nadšená, že niečo také dokážem - zaobstarať si všetko sama a popri tom objavovať krásy Španielska niekedy aj na vlastnú päsť.
V tomto vám Erasmus určite pomôže, ak sa tam teda nevyberiete s celou partiou ľudí, od ktorých sa nebudete chcieť ani odtrhnúť (spoznala som tam taký prípad a bolo mi celkom čudné, že sa niekto vybral do Španielska len na to, aby tam robil to isté a trávil čas s tými istými ľuďmi ako doma). 

moja krásna milovaná je domovina

Už som vám hovorila o mojom sebauvedomení, že Slovensko mám celkom rada a moje detské sny ísť žiť do zahraničia pomaly miznú. Tento pocit som silnejšie zažila v Španielsku. Uvedomila som si, že Španielsko nie je nič pre mňa. Všetko tam bolo také odlišné, že som spomínala na našu krásnu Bratislavu, ktorú mám náhodou celkom rada, aj keď sa skoro nikomu nepáči. No aj keď som si uvedomila, že pravdepodobne svoj čas budem tráviť na Slovensku, tento výlet mi ukázal nové obzory a dokázal, že žiť v zahraničí je možné, a aj napriek niektorým prekážkach a pocitom, je to skvelá skúsenosť a je to aj celkom zaujímavé.
Tento výlet vám rozhodne pomôže vidieť svet inak, tak ako nikdy predtým a uvedomiť si, po čom vaše srdce naozaj túži.


multikultúrny pobyt je ten najlepší

Keď som sa vybrala do Španielska na Erasmus, myslela som si, že sa tam budem rozprávať len so samými Španielmi, a že im nebudem ani nič rozumieť. Čakalo ma však milé prekvapenie. So Španielmi som sa nerozprávala skoro vôbec, no nevadilo mi to, pretože som sa rozprávala s ľuďmi s celého sveta. Všetci sme komunikovali po španielsky, takže som sa mohla zlepšovať, no zároveň som sa necítila trápne, lebo všetci sme tam občas urobili chybu a dorozumievanie rukami a nohami bolo povolené, žiadne fooopaaa (áno, viem, že to má nejaký krásny francúzsky prepis, ale čo už). Vďaka tomu som sa dozvedela veľké množstvo informácii o rôznych krajinách - Taliansku, Fínsku, Belgicku, Brazílii, Veľkej Británii, Francúzsku, Turecku, Južnej Kórei, Mexiku a dokonca aj Maďarsku. Vedeli ste, že karty, s ktorými hráme Tri hore (alebo pre ostatných Slovákov Faraóna) sú maďarské? Vedeli ste, že najpozeranejší film na Vianoce vo Veľkej Británii je Láska nebeská? Vedeli ste, že v Belgicku, kde je ich oficiálny jazyk holandčina, nepoznajú skoro ani piesne v holandčine, pretože rádiá sú tam viac-menej po anglicky? Vedeli ste, že vzťah medzi ľuďmi zo severu Talianska a juhu Talianska je čosi ako vťah medzi východniarmi a západniarmi u nás? Vedeli ste, že skoro každý jazyk sveta má slovo fjord približne rovnaké (dokonca aj Maďari), len Fíni to nazývajú úplne inak? 
Práve na toto je Erasmus dokonalý a ja, čo zbožnujem učiť sa o kultúrach a jazykoch cudzích krajín som sa cítila ako v raji. Nikdy nezabudnem na výlet do Leónu, kde som strávila šesť hodín spolu s Britom, Maďarom, Nemkou pôvodom s Turecka a Čiľankou (juls approved) - dozvedela som sa o našom svete asi najviac za posledných dvadsať rokov. 

Tento pobyt bol pre mňa plný plusov a mínusov, občas som sa cítila, že tie mínusy prevažujú a bola som zúfalá, no vždy si poviem, ako mi tento výlet v konečnom dôsledku ohromne pomohol. Na začiatku som sa cítila ako nejaké mláďa, čo tak pozná akurát Slovensko a čosi o zahraničí z filmov. Teraz som to však zažila na vlastnej koži a neskutočne mi to otvorilo oči. Mám ešte len dvadsať, koľko ma toho ešte čaká, koľko kultúr môžem ešte spoznať, o koľkých filozofických otázkach sa s niekým môžem baviť, aj keď býva na druhej strane planéty? Veľký zázrak pre mňa to bol a vždy aj bude, a ja som za to vďačná. Nakoniec by som chcela ešte podotknúť, čo som si práve uvedomila. Množstvo mladých ľudí z kútov celého sveta a ja som nezažila ani jednu rasistickú poznámku či pohľad, žiadna diskriminácia, hádky, nič - iba radosť, láska, úsmevy, priateľstvá a smiech sprevádzal tento Erasmus a ja verím, že mnoho ďalších. Takto si predstavujem medzinárodné vzťahy, takto verím, že mladí ľudia pomôžu formovať našu budúcnosť, aj keď nám mnoho jedincov neverí. Som na nás pyšná v tomto ohľade veľmi, a preto by som Erasmus odporučila každému.

PS: Prajem všetko dobré do Nového roku, veľa radosti, lásky a úspechov. Menej pochýb a nervozity, viac úsmevov a objatí. Nech si splníte všetky sny a dokážete z každej situácie vyťažiť to pozitívne. A ešte vám ďakujem za vašu podporu tohto roku. Začiatkom som sa trochu rozrástla a moje články sa stali čítanejšími len vďaka vám. Len vďaka vám som mohla nadviazať tento rok moju prvú spoluprácu ever a vyrozprávať sa vám z mojich pocitov, čo som zažila na najväčšom dobrodružstve môjho života. Už sa teším na 2018!

OTÁZKOVÝ DENNÍK

2017-12-16

Moje najpamätnejšie roky sa skrývajú v denníkoh, diároch, ale aj na viacerých blogoch, kde som zvykla a ešte aj zvyknem písať svoje notoricky známe výlevy. Vždy je zaujímavé pozrieť sa späť, prečítať si jeden list papiera, ktorý som zapísala pred piatimi rokmi a popremýšľať, ako som sa vtedy cítila, prečo som sa tak vtedy cítila a aká som vlastne bola. Spomienky sú niečo iné, myslím si, že tie si občas prispôsobujeme, aby sme sa necítili tak zle alebo si jednoducho chceme pamätať len tie dobré veci. Ja sa občas čudujem ako som pesimisticky dokázala rozprávať o sebe, ako som sa neskutočne podceňovala, pretože som si ani nemyslela, že niekto vo mňa verí. Teraz, keď mám takéto reči, vždy sa zastavím a poviem si, že to nie je to, čo chcem od seba počuť. Či už vravím o prítomnosti alebo minulosti. Občas nám prečítanie starých myšlienok pomôže zamyslieť sa nad prítomnosťou. Som takáto aj dnes? Stále si o sebe myslím takéto veci? 

Občas mi však príde denník celkom nudný - najmä ten typický denník, čo poznáme z filmov a kníh - zapísať si všetko, čo som cez deň robila alebo čo mi jednoducho napadne. Nájdem tak kopu stránok plných dátumov a ranných hodín, kedy som vstávala, filmov, čo som videla, udalostí, ktoré sa počas roka stali a podobne. Aj keď je to zaujímavé čítať, v minulosti mi to skôr slúžilo ako také vyrozprávanie sa, pretože som všetky tieto informácie ani nemala komu povedať. Teraz mi to jednoducho príde zbytočné, keď každý jeden deň niekoľkým osobám oznamujem, čo som celý deň robila, čo som mala na obed a kde som bola počas dňa. Zapisovať si to pre mňa stratilo význam, ale niekoľko informácii dokážem vyhrabať aj z instagramových stories či fotiek, pretože všetky si ukladám a je pravda, že sa občas na ne aj zapozerám a zaspomínam si.

Niektorí ľudia si zapisujú svoje pocity a myšlienky, jednoducho hocičo, čo im napadne. Tento spôsob sa mi páči a aj to som zvykla robiť, ale trochu to pre mňa taktiež stratilo význam, Keby som si vždy mala zapisovať všetko, čo ma trápi, čoho sa bojím, na čo myslím a tak ďalej, písala by som dookola to isté, moja hlava by skončila pri tom istom závere, pri tých istých obavách, ale aj radostiach, vždy by som jednoducho riešila jednu vec dookola a takto by som sa nedokázala nikam pohnúť.

Pred začiatkom môjho pobytu v zahraničí som však našla nový spôsob, ako môžem zanechávať nejaké myšlienky. Denník, kde si občas zapíšem, na čo myslím, ako sa cítim, čo robím, ale všetko s jednou témou. Kto ma pozná ešte zo starého blogu, tam som robila takú challenge, kde som odpovedala na otázky a moja odpoveď bola jeden článok. Vždy som to nejak rozvinula a dostala sa k naozaj zaujímavým myšlienkam, ktoré by mi najprv ani nenapadli, no vždy sa v tom článku odzrkadľovali aj moje momentálne pocity a ja by som určite po prečítaní dokázala povedať, v akom rozpoložení som práve bola. Preto, keď som v auguste narazila na jednu aplikáciu, ktorá používateľom dáva každý jeden deň otázku, na ktorú majú odpovedať, ten nápad mi prišiel úžasný. Je pravda, že si to nepíšem každý deň. Môže to by aj raz do týždňa, je to úplne jedno, je to však zaujímavý koncept, ak sa cítim, že toho je na mňa príliš veľa a chcem trochu pozastaviť čas. Tuším, že tento diár ma bude sprevádzať niekoľko mesiacov, ja si však myslím, že si aspoň v jednej knižke budem môcť prečítať viacero nápadov a myšlienok od viacero verzií mňa.


o denníku

Môj otázkový denník som zohnala z Tigra (som trochu závislá na zápisnikoch z tohto obchodu). Rozhodla som sa tam písať ručne a ešte atramentovým perom, trošku som si to sťažila, keďže týmto perom sa nepíše tak ľahko ako obyčajnou prepisovačkou a ešte k tomu každý jeden deň píšem ručne čosi v škole, a z toho dôvodu sa neviem donútiť do tohto denníka písať denne. Je pravda, že sa oveľa lepšie vyjadrujem a oveľa viac toho zo seba zostanem z klávesnice, preto ma asi nikdy neprestane baviť blog a písanie článkov vo všeobecnosti. Páči sa mi však ten efekt atramentu na nažltlom papieri s úzkymi riadkami (ach). Musím však začať byť trpezlivejšia, spomaliť myšlienky a hlavu, aby môj rukopis vyzeral lepšie a trochu som sa posnažila, pretože tu nejde podľa mňa len o akúsi terapiu vypísania problémov či radostí, ale aj o cvik trpezlivosti a zmysel pre estetickosť.

otázky

Na záver som si pre vás pripravila pár stránok, zdrojov či aplikácii odkiaľ si môžete otázky vybrať, ak to chcete vyskúšať aj vy, ale nechce sa vám otázky vymyšláť. Myslím, že je to zaujímavejšie dostať vopred neodhalenú otázku ako také prekvapenie a nesnažiť sa jej vyhnúť, na druhej strane je pravda, že ak máte pocit, že chcete o niečom konkrétnom napísať, neexistujú žiadne obmedzenia. 
  • Question Diary: ako prvý zdroj je aplikácia, odkiaľ som dostala ten nápad založiť si takýto denník. Už som ju spomínala vyššie, každý deň vám dá otázku, na ktorú odpoviete. Zaujímavé je však aj to, že ak si budete tento denník písať celý rok, po roku sa otázky znova opakujú, aby ste sa po roku mohli pozrieť naspäť a vidieť, či sa vaša odpoveď nejako zmenila, trochu nad tých porozmýšľať, čo to o vás vraví, pretože každý sa mení a zmena nie je vždy zlá.
  • 300 Good Questions to Ask: ak však máte záujem o včeobecnejšie a kratšie otázky, na ktoré by ste radi zodpovedali, ja som našla takúto stránku plno mnohých otázok a otázkových hier, keď som sa pripravovala na svoju ústnu skúšku z jedného anglického predmetu. Na stránke je ich naozaj dosť a na niektoré ani sama odpoveď nedokážem vymyslieť, takže to môže byť celkom aj zábava a dobrá voľba, ak nemáte veľa času na písanie, ale stále chcete prispieť s niečím krátkym do svojho denníka. 
  • 365 Question Challenge: na tumblr je taktiež kopu tagov plných otázok a jeden z ních vám dá otázku každý jeden deň. Niektoré otázky sú však zamerané konkrétne na tumblr alebo fotografie, je však na vás, aký zoznam si vytvoríte vy, toto môže slúžiť len ako inšpirácia.

Páči sa vám takýto nápad? Skúšali ste niekedy niečo také? Čo si o tom myslíte? Máte denník?

Copyright © feelikeunicorn
Design by Fearne