ČO ČÍTAŤ?

Občas máme chuť si niečo prečítať. Naše poličky prekypujú knihami, no my stále vymýšľame niečo nové. Niekto nevie čo na seba, aj keď má plný šatník, niekto zas čo čítať, aj keď má veľmi dlhý to read zoznam. Ja sa však s niečím takým nestretávam, vždy viem, čo si mám z knižnice požičať a taktiež sa mi zdá, že si knihy vyberám rôznorodo. Preto som sa rozhodla napísať desať tipov na to, ako sa rozhodnúť, čo čítať, keď si myslíte, že nemáte čo čítať (veľmi originálny a vôbec nie zdĺhavý názov).

Klasika je klasika

V ťažkých chvíľach a počas dlhých upršaných cestách vlakom ma vždy zachráni klasika. Neospevujú sa pre nič za nič, a preto vždy verím odborníkom a učiteľom literatúry. Ja som oboznámená skôr s klasikami britskej literatúry, ale pomaly zabŕdam aj do tých amerických. Ak poznáte nejaké zaujímavé klasiky z oblasti kanadskej, novozélandskej či austrálskej literatúry, určite mi dajte vedieť, pretože v týchto geografických šírkach sa ešte veľmi nevyznám.

Moje odporúčanie z britskej literatúry:

Pride and Prejudice, Jane Austen

Animal Farm, George Orwell

Far from the Madding Crowd, Thomas Hardy

Ponorte sa do svojho obľúbeného literárneho žánru

Určite ste si na svojej literárnej poličke obľúbili pár žánrov. Či už ide o romantické alebo hororové knihy, každý z nás sa niekde našiel. Ja som sa zamilovala do dystopických románov. Všetko to začalo knihou 1984, po ktorej sa spustil vodopád pre mňa neodolateľných dystopických diel. Do tejto kategórie dokonca patrí aj kniha, ktorú mám zo všetkých najradšej.

Moje odporúčanie dystopických románov:

A Clockwork Orange, Anthony Burgess

The Handmaid's Tale, Margaret Atwood

Brave New World, Aldous Huxley

Objavujte svet a seba samého

Milujem fikciu, rada sa prostredníctvom nej odreagujem a rada sa v nej stratím. Zistila som však, že knihy okrem relaxačnej funkcie perfektne spĺňajú aj funkciu vzdelávaciu (nečakané, však?). Literatúra faktu, ktorú som veľmi nemusela, som v posledných rokoch objavila a vďaka nej som sa toho dozvedela veľa nielen o svete, ale aj o sebe samej. Nájdite si niečo, čo vás zaujíma alebo charakterizuje a pustite sa do toho. Keďže som sa vždy zaujímala o sériových vrahov, našla som si perfektnú knihu napísanú spisovateľom, ktorý bežne píše fikciu, no napísal o skutočnej udalosti a zaobalil ju do krásne vypracovaných opisov a rozprávačských postupov. Taktiež som sa chcela dozvedieť viac o sebe ako o introvertovi, takže som sa rozhodla prečítať knihu v podobe štúdie o introvertoch a keďže sa týkala mňa, neskutočne ma to bavilo, tak sa určite nebojte objavovať aj vy.

Moja odporúčania týkajúce sa mojich záujmov:

Quiet: The Power of Introverts in a World That Can't Stop Talking, Susan Cain

In Cold Blood, Truman Capote

Sapiens: A Brief History of Humankind, Yuval Noah Harari

Zamerajte sa na spisovateľa

Určite sa vám už stalo, že ste čítali nejakú knihu a veľmi sa vám zapáčil spôsob, akým bola napísaná. Zaujal vás svet daného spisovateľa a chceli ste sa dozvedieť viac. Ja som napríklad o nejakých spisovateľoch iba počula na hodinách literatúry, no nemali sme čas sa im venovať, tak som si od nich sama niečo vo vlastnom záujme prečítala a objavila som takýmto spôsobom úžasné knihy.

Moje odporúčania na zaujímavých spisovateľov a knihy, ktoré sa mi od nich páčili:

The Noise of Time, Julian Barnes

Never Let Me Go, Kazuo Ishiguro

The Secret Garden, Frances Hodgson Burnett

Staňte sa súčasťou knižného klubu

Knižný klub je skvelý spôsob, ako sa dostať z vlastnej komfortnej zóny. Objavíte tak nové žánre, spisovateľov a aj literatúry iných krajín. Momentálne nie som súčasťou žiadneho knižného klubu, ale chodím na filmový klub a vážne ma to baví. Taktiež uvažujem o tom, že na leto nejaký ten knižný klub vytvorím online, tak mi dajte vedieť, či by niekto mal záujem zapojiť sa.

Objavujte súčasnú slovenskú literatúru

Už sme si zvykli na čítanie zahraničných kníh, či už v originálnom spracovaní alebo ich preklad. Občas je však skvelé prečítať si niečo aj zo slovenskej literatúry, najlepšie zo súčasnej slovenskej literatúry. Literatúra je totiž odraz skutočnosti a ja som si všimla, že sa viem oveľa viac stotožniť so slovenskými spisovateľmi, keďže vyrastám v rovnakej krajine. Určite sa oplatí trochu zaexperimentovať, keďže aj naša literatúra nám má čo poskytnúť.

Moje odporúčania na súčasnú slovenskú literatúru:

Letmý sneh, Pavol Vilikovský

Pes na ceste, Pavol Vilikovský

Súkromie, Ján Johanides

Cestujte prostredníctvom literatúry

Ako som spomínala, literatúra je odrazom skutočnosti. Človek sa prostredníctvom nej dozvie o tradíciách, histórii a kultúre rôznych krajín. Je preto zaujímavé prečítať si niečo aj od zahraničných spisovateľov a teraz nemám na mysli len amerických/britských autorov, keďže o nich sa dozvedáme veľa aj prostredníctvom filmov a seriálov. Ja momentálne okrem španielskej literatúry spoznávam literatúru hispanoamerickú.

Moje odporúčania na hispanoamerickú literatúru:

Cuentos de amor, de locura y de muerte, Horacio Quiroga

Crónica de una muerte anunciada, Gabriel García Márquez

El túnel, Ernesto Sabato

Vzdajte sa románu

Takmer vždy keď si chceme niečo prečítať, siahneme po románe. O básňach, drámach či poviedkach sme počuli len v škole. Ak sa teda s formátom románu trochu nudíte, vyskúšajte objavovať aj iné formy vyjadrovania pocitov a rozprávania príbehov. Ja mám veľmi rada poviedky, keďže ich aj veľa čítam do školy.

Moje odporúčania na básne, poviedky a drámy:

Leaves of Grass, Walt Whitman

Wessex Tales, Thomas Hardy

Pygmalion, G. B. Shaw

Inšpirujte sa kinematografiou

Určite ste si všimli, že sa v súčasnosti natáča veľa filmov podľa knižných predlôh. Objavila som tak množstvo diel, o ktorých som nikdy predtým nepočula. Ja si najprv zvyknem prečítať knihu a potom sa najlepšie vyberiem do kina na sfilmovanú verziu. Treba však knihu a film hodnotiť osobitne a niečo iné aj od nich očakávať, keďže ide o rozdielne média a inak prezentujú rovnaký príbeh.

Moje odporúčania na knihy, ktoré majú aj filmovú verziu:

One Day, David Nicholls

Atonement, Ian McEwan

Little Women, Louisa May Alcott

Objavujte nové techniky písania a rozprávania

Keďže čiastočne študujem aj literatúru, okrem nových a zaujímavých literárnych žánrov mi boli predstavené aj rôzne techniky a štýly písania. Úplne inak sa číta príbeh od nespoľahlivého rozprávača alebo viacerých rozprávačov, alebo dej písaný prostredníctvom prúdu myšlienok. Čítanie je tak náročnejšie, ale obohatí čitateľa o novú čitateľskú skúsenosť.

Moje odporúčania na knihy s rôznymi technikami písania a rozprávania:

The Light of Day, Graham Swift

Wuthering Heights, Emily Brontë

The End of the Affair, Graham Greene

Aj vďaka týmto desiatim tipom objavujem neustále nové knihy viacerých žánrov, z rôznych krajín o všakovakých udalostiach. Jazyk a literatúra sú totiž živé javy, ktoré nám každodenne poskytujú zábavu a vzdelanie. Ak vás zaujíma, čo pravidelne čítam, pridajte si ma na goodreads. Určite mi dajte vedieť, či máte aj vy podobné tipy a čo ste naposledy prečítali.

DEMOTIVÁCIA

Paradoxne pred rokom som napísala článok s názvom Nebojme sa tvoriť. Moje minuloročné články obsahovali aj názov Vplyv sociálnych sietí. Všetko som si predstavovala tak jednoducho a okrem seba som chcela inšpirovať aj iných. Stala som sa však vlastným demotivátorom...

Vždy som mala rada tvorbu, kreatívne vyjadrovanie samého seba. Začala som tak s blogom aj grafikou, šla som študovať prekladateľstvo, čo je v podstate tiež do istej formy kreatívny proces, vytváram totiž nový text. Na blogovanie som však v poslednom roku zanevrela. Dospievam, čoskoro končím na výške a začínam si uvedomovať, že je pekné mať nejaké koníčky, treba sa však vedieť aj predať a za svoje znalosti a schopnosti si vedieť zarobiť. Začala som totiž rozmýšľať nad tým, čo budem robiť, ako si zarobím, kým chcem teda byť. Nikdy som sa nevidela ako blogerka na plný úväzok, a to stále platí, preto k blogu pristupujem skôr zdráhavo, keďže viem, že v budúcnosti pre mňa nebude nikdy na prvom mieste. To však neznamená, že by mal prestať existovať.

V posledných mesiacoch som sa do toho pustila naplno a začala som hľadať svoju pracovnú identitu. Najviac sa totiž naučíme praxou, a aj preto som začala písať pre rôzne platformy a magazíny, ktoré sa venujú pomalej móde a udržateľnému životnému štýlu. Síce za to ešte nezarábam peniaze, ale robím to, čo sa mi páči. Pomáham dobrej veci a zastupujem pomalú módu, čo som vždy chcela. Prezentujem sa tým, na čo môžem byť pyšná. Preto som sa rozhodla posledný rok absolvovať prekladateľskú stáž. Síce za ňu nie som platená, ale posúva ma to v mojej budúcej kariére vopred, rozširujem si svoj inventár znalostí a svojimi prekladmi pomáham ostatným. Na to som tiež pyšná. Preto som sa dnes rozhodla, že Diatelier bude pre mňa rozvíjanie mojej kreativity. Síce to budem robiť zadarmo, ale nie zbytočne. Každý z nás má niečo, čo ho istým spôsobom definuje, čo radi robia len zo zábavy, čomu venujú veľké množstvo času, no neľutujú to, pretože to robia pre seba, rozvíjajú tým svoj charakter a oddýchnu si pri tom. Ja som v poslednej dobe zistila, že tou oddychovou činnosťou je pre mňa blog, ktorý spája písanie článkov a kreatívne vyjadrenie v podobe fotografií alebo grafiky (najlepšie je, keď sa to spojí a vzniknú z toho koláže, ako v dnešnom prípade). O Diatelieri ako kreatívnom priestore som hovorila už aj minule a na články, ktoré som vydala minulý rok som pyšná, tak v tom budem veľmi rada pokračovať.

Uvedomila som si totiž, že vždy keď som opustila na chvíľu blog, nebolo to len preto, že som práve naň nemala čas, ale aj preto, lebo som bola sklamaná z toho, že moja tvorba nie je až taká dobrá v porovnaní s ostatnými. Začala som pociťovať úzkosť a radšej som odišla. Prečo by som sa však mala cítiť ako väzeň vo svojom vlastnom priestore? Mám šťastie, že nie som odkázaná len na neprestajnú prácu. Mám možnosť študovať, brigádovať, rozvíjať sa vo voľnom čase na blogu či s kamarátmi na mimoškolských aktivitách. Za to som veľmi vďačná. Čím som však staršia, tým väčší cítim tlak, aby som bola zodpovedná dospeláčka, ktorá sa zaškatuľkuje do jednej poličky a prestane s takýmito hlúposťami, na ktoré normálny človek čas nemá a celé je to v skutočnosti zbytočné. No pre mňa to zbytočné nie je...

OOTD: Hlavným hrdinom v tomto zoskupení sú tieto vzorované letné šaty. Veľmi rada kombinujem letné kúsky v zimných/jarných/jesenných outfitoch a tieto šaty sú svojou farebnou kombináciou a vzorom priam stvorené aj na chladnejšie dni. Objavila som ich počas mojich švédskych nákupoch z druhej ruky, konkrétne v EMMAUS BJÖRKÅ, ktorý som spomínala v septembrovom článku. Zvyšok tvorí šesťročná kabelka, ktorú považujem aj po toľkých rokoch za dokonalú malú čiernu kabelku ku všetkému, kožené čierne topánky, v ktorých žijem prakticky už polroka, takisto šesťročné rifle, ktoré som si kúpila preto, lebo som sa chcela odlíšiť od všetkých tých skinny jeans a teraz ich milujem viac ako treba a neviemkoľkoročný nesmrteľný čierny rolák z humenského second handu.

Na záver by som sa chcela spýtať mojich rovesníčok, ako ste na tom vy. Aj vám sa stane, že sa prichytíte pri tom, ako opúšťate koníček, ktorý vás vždy bavil, ale nevidíte v ňom zmysluplnú budúcnosť? Aj vy zrazu cítite ten tlak dospelosti, že sa niekým musíte stať, že musíte začať zarábať peniaze a to sa stáva to najdôležitejšie pri trávení vášho voľného času? Ja som totiž schopná vo svojom voľnom čase prekladať, učiť sa niečo navyše, len aby som si bola istá, že robím všetko pre moju budúcnosť. Za posledný rok sa zo mňa stal workoholik, ktorý cíti úzkosť, keď nerobí nič produktívne...

PS: V tomto obdivujem Bereniku zo simplyberenica.com, ktorá premenila svoj blog na asi najlepší dvojjazyčný portál pre udržateľný životný štýl na Slovensku a otvorila aj e-shop s jej skvelými blogger dizajnmi, na ktoré sa chodím veľmi často pozerať. Berenika dokázala premeniť svoj koníček na niečo zmysluplné a to si zaslúži potlesk.

ROK BEZ NAKUPOVANIA FAST FASHION

Zhruba pred rokom som sa začala strániť obchodných reťazcov. Nerada som tam chodila a pri pohľade na figuríny, ktorých outfity sa menili každý druhý deň mi bolo čudne. Nikdy som sa tak previnilo necítila. Ako keby som sa prechádzala po útulku plnom zvieratiek, ktoré sú odkázané na zlý život. Preto som sa rozhodla skončiť. Veď toho ani veľa nezvyknem nakupovať, a rok bez fast fashion ma predsa nezabije, naopak mi pomôže nahliadnuť na iný spôsob života. 

Môj posledný fast fashion kúsok bolo práve toto tričko s nápisom Platonic love. Kúpila som si ho koncom minulého roka cez internet, keď som čakala na skúšky v Španielsku a celkom z nudy som si prezerala internetové obchody plné povianočných zliav. Ja som totiž zvláštny nakupovateľ. Som schopná nekúpiť si nič celý rok, pretože si myslím, že nič nepotrebujem. Väčšinou kupujem z núdze, no keď sa objaví nejaký veľký výpredaj, je jednoduché tomu podľahnúť. To sa však skončilo týmto tričkom. A môžem povedať, že som vážne šťastná. Tento rok mi otvoril oči a ukázal mi, že dokážem žiť aj vo veciach, ktoré mám v šatníku, resp. ktoré ukradnem mamke alebo vyhrabem raz za čas v sekáči. Musím povedať, že sa cítim lepšie. Ani som si toho nekúpila veľa:

• betónové náušnice z akcie Sashe v tržnici, ktoré sú vytvorené kreatívnym spôsobom
• krátku, bielu a veľmi praktickú Českú síťovku, ktorú so sebou ťahám takmer všade
• čiernu dlhú bundu z pravej kože zo sekáča, v ktorej sa cítim ako z Matrixu

Tento experiment mi veľmi pomohol a určite ho odporúčam aj vám. Neviem však, či sa v najbližšej dobe budem môcť úplne vyhýbať obchodom v nákupných centrách. Niektoré moje veci ako napríklad čierny kabát, ktorý mám už päť rokov z Tesca alebo čierne chelsea boots, ktoré mám už tri roky nie sú v najlepšom stave a pomaly sa mi trhajú. Viem, že si jednoducho musím kúpiť nové kúsky, no predsa len som študent, ktorý nemá peniaze na rozhadzovanie a aj keď kabát sa pokúsim nájsť v sekáči, ešte neviem, ako si zoženiem udržateľné zimné topánky, ktoré si budem môcť dovoliť.

Ja si však myslím, že to najdôležitejšie nie je úplne sa vyhýbať fast fashion obchodom, ale kupovať s rozvahou a rozumne. To znamená kupovať len veci, ktoré naozaj potrebujeme a úplne sa vyhýbať výpredajom, pretože zvyčajne si veci kúpené takmer za nič absolútne nevážime a vyhadzujeme. Ak naozaj niečo potrebujem a chcem, musím byť ochotná za to zaplatiť plnú sumu a vynosiť to čo najviac.

ZANIKÁ SLOVENSKÝ JAZYK?

Toto bude jeden z článkov, kde sa prejaví moja pracovná (študijná) deformácia. Nedávno som si totiž pozrela prvé video od @martinakeepingitreal. Veľmi som sa tešila na jej videá a hlavne som bola zvedavá, o čom budú. Už prvé video ma obsahom zaujalo a ja som začala rozmýšľať o vlastných názoroch na danú tému, keďže sa na univerzite čiastočne venujem aj slovenskej jazykovede. Pravda je, že mi je úplne jedno, ako niekto bežne rozpráva. To je každého osobná vec. Vôbec mi nevadí, ak niekto do svojho prejavu zakomponuje anglické slová alebo niektoré anglické frázy. Veď aj z nás ako študentov aj anglického jazyka občas niečo vypadne. Už vôbec by to nemal byť problém, ak niekto vyrastal alebo sa vyskytuje v multilinguálnom prostredí. Ako sa vraví, you do you, sis. 

Martina mala názory, ktoré dávajú logiku a vidíme ich aj v praxi. Je pravda, že doba sa hýbe rýchlo, svet sa digitalizuje a globalizuje, a všetko nové k nám prichádza z Ameriky. Či už ide o novú módu alebo počítačový program. Angličtina sa jednoducho do našich konverzácií, do nášho sveta dostáva a zabrániť tomu veľmi nemôžeme. Aj mne občas napadne nejaké anglické slovíčko, ktoré dokonalo vystihuje to, čo chcem povedať a nedá sa nahradiť nejakým slovenským ekvivalentom ako napr. awkward, random a podobne. Mladí ľudia hýbu svetom a z veľkej časti hýbu aj našou slovnou zásobou. Anglické slová tu sú a budú – hot-dog nikdy nebude vopcháčik a svojka sa ako selfie veľmi neujala a to je v poriadku. Dôležité je však povedať, že mladí ľudia nie sú jedinými používateľmi jazyka. Slovná zásoba sa neskladá len z hovorového jazyka či slangu.

VYTVÁRANIE NOVÝCH PRIATEĽSTIEV

Spomínam na základnú, či strednú školu. Nové priateľstvá sa rodili, ale aj zanikali každý deň. Najmä na strednej škole som stretla množstvo ľudí, s ktorými som si rozumela a sadla si. Odišla som na vysokú a spolužiakov už vnímam inak ako na strednej. Sme dospelí, máme vlastné životy, vlastných priateľov a vlastné osudy. V škole riešime školu, riešime písomky, skúšky a domáce úlohy. Na osobný život už tak debaty nedôjdu, aspoň u mňa. Nerada sa totiž rozprávam s cudzími ľuďmi a už vôbec nie o osobných veciach, preto je pre mňa vytváranie nových priateľstiev čoraz ťažšou úlohou. Akosi som si zvykla, že som väčšinou sama, maximálne s jednou osobou, a že to mi ku šťastiu stačí, no uvedomila som si, že takto pokračovať ďalej nemôžem. Veď keď si priateľov nenájdem teraz, budem čoraz staršia a čoraz častejšie sama. Koho budem pozývať na svadbu? Ku komu budem chodiť na návštevy? S kým sa budem rozprávať o deťoch? Som melancholik, čo nevie žiť prítomnosťou, tápa sa v minulosti alebo si predstavuje vízie budúcna, a preto ma každodenne trápia aj takéto okamihy. Prečo niektorí prídu do kolektívu nových ľudí a hneď si nájdu spriaznené duše, zatiaľ čo ja stojím na boku a snažím sa niečo povedať, no neustále ma niekto prekričí? Prečo mám pocit, že sa v dnešnej dobe už len každý zaujíma o seba a zvíťazí len ten priebojný?

BLOGOVANIE VTEDY A DNES

S blogovaním som začala v roku 2009. Objavila som to náhodou na internete a zapáčil sa mi fakt, že môžem s ľuďmi čosi zdieľať. Za tých necelých 10 rokov sa toho zmenilo veľa, nielen v mojom živote, ale aj v blogovom svete. Často sa prichytím, ako žijem v minulosti, ale konečne si musím pripustiť, že jedna kapitola je uzavretá. 

vtedy

Blogovanie v minulosti, tak 10 rokov dozadu, si spájam so stránkou blog.cz. Tam som sa usadila s mojimi prvými blogmi. Prakticky som si tam písala denník, čo som počas dňa robila, čo som zažila. Neskôr som k tomu pridala vlastné fotografie, ale bolo to len pár. Väčšina blogov totiž bola myšlienkových a zážitkových. Čo človek zažil a čo si človek myslel, či cítil. Články boli prevažne texty s obrázkami z tumblr. Ľudia sa zaujímali, chceli čítať myšlienky a názory iných. Bežne človek napísal za niekoľko minút, čo si myslí a čo dnes robil, lebo to bola forma istej ventilácie a sebareprezentácie a ľuďom na tom záležalo, ľudia to čítali, až dokonca, písali komentáre, starali sa. Prišla mi to ako istá forma vyjadrovania. Okrem písma som neskôr začala využívať aj animácie a počítačovú grafiku, ktorú som sa naučila aj cez blog vytvárať. Všetko som si chcela urobiť sama, každý jeden dizajn, každú fotku som si chcela upraviť sama a písala som len svoje názory. Zdieľala som s ľuďmi, čo sa mi páči, čo som čítala, čo som videla, čo som zažila. Bolo to také jednoduché a až teraz si uvedomujem, koľko mi táto komunita dala a ako veľmi si to teraz vážim. Kiežby som si to uvedomovala aj vtedy...

BLOGOVÁ TERAPIA

Pamätám si časy, kedy som si myslela, že mám všetko premyslené. Viem, čo chcem robiť, viem s kým chcem stráviť zvyšok svojho života, viem, aká chcem byť, viem, čo v živote chcem dosiahnuť. Toto leto bolo pre mňa prelomovým obdobím, o ktorom sa mi veľmi ťažko píše a ešte ťažšie sa mi cíti. Ja však rada čítam životné príbehy, obyčajné nápady, myšlienky ľudí, ktorí sa neboja a dajú slová na papier. Vyťažia aj z tej bolesti krásu. Takých ľudí obdivujem, pretože bolesť ma sužuje každý deň posledných mesiacov. 

Vždy som vedela, že som veľmi citlivá osoba, ktorá nie je emocionálne stabilná. Potvrdil mi to aj odborník, ale na to mám predsa vlastnú hlavu, vraj. No vlastná hlava nás môže veľmi oklamať, až tak, že sa potom už nespoznáme. Nespoznáme svoje myšlienky, svoje nálady a tie najkrajšie spomienky sa zrazu zahalia čiernou látkou, ktorá má trblietky a snahy rozpamätať sa odrazí. Takto si to aspoň ja predstavujem vo vlastnej hlave. V tej, ktorá ma posledné obdobie ničí. Racionálne si uvedomujem, že mám všetko, čo v živote potrebujem a preplávala som ním zatiaľ bez najmenších problémov (aj keď každý má svoje problémy, ktoré netreba zľahčovať). Mám milujúcich rodičov, priateľa, okolie a prostredie, v ktorom sa môžem vzdelávať, učiť, realizovať, no mám dojem, že svoj potenciál dostatočne nevyužívam. Chcem robiť veľa vecí, veľmi veľa, no akosi sa mi to nezmestí do hlavy. Celý život som videla len jednu cestu, chceš byť doktor? Tak sa uč a rob to celý život. A ty buď psychológ, policajt, vedec, herec, jazdec. Jedna kariéra, jeden smer. Vždy som si myslela, že človek je predurčený len na jedno povolanie, len pre jedného človeka, len na jeden životný cieľ. Ako keby sme ani nemali voľbu, lebo život to zariadi za nás a my si budeme žiť pekne a pohodlne, tak. 

No ja mám vždy v hlave chaos, čo chcem robiť a ako to chcem robiť, pretože mám veľa smerov, ktorými by som sa chcela uberať, no sama v sebe cítim, ako keby sa to vylučovalo a maje 21-ročné ja si myslí, že to všetko musím vyriešiť tu a teraz, lebo o pár rokov bude už neskoro. Potom vidím životy iných, tých 19-ročných influencerov, ktorí to majú ZDANLIVO všetko a ja sa zrútim. Pochybnosti? Vo všetkom. Čo keď som sa mala venovať viac tomu a nie tomu druhému, čo keď som na dlhodobý vzťah príliš mladá, čo keď som sa nevybláznila, čo keď budem o desať rokov ľutovať moje rozhodnutia, čo keď zostarnem a nikto si ma nebude pamätať... A tak ďalej. Áno, toto je existenciálna kríza, ktorou si každý v svojej dvadsiatke musí prejsť a znie to ako tie najmenej podstatné problémy na celom šírom svete, ja viem, ja viem, nemala by som, ale cítim sa tak, tak veľmi zle občas a v skutočnosti ani neviem, čo chcem týmto článkom dosiahnuť, len viem, že občas ma tie otázky a ten strach pohltia natoľko, že ani nerobím viac to, čo ma baví, lebo si myslím, že ma to ani už nebaví alebo jednoducho si myslím, že to ani nemá zmysel... 

Je to frustrujúce, ale viem, že to prejde, že toto obdobie pominie a mne bude lepšie a potom sa na to spätne pozriem a pomyslím si, aká banalita to bola, také trápenie pre nič, trápenie len preto, aby som mala pocit, že trpím, lebo sa rada trestám za všetko, čo mám, lebo si to nezaslúžim. Tak ako sa teraz pozerám na moje problémy, keď som mala dvanásť. Čítam si svoj starý blog plný denníčkovania a smejem sa na mojej nevinnosti, ale hlavne sa pozastavím nad tým, ako veľmi som sa trápila, ponižovala, ako som si svojimi vlastnými myšlienkami ubližovala. A to si ani neuvedomujem, že to stále robím, stále si to sama spôsobujem, tú bolesť. Nikto jej nie je na vine, len ja sama, to je pravda. Myseľ nás môže jedného dňa zahubiť, pohltiť, prinútiť si vziať si vlastný život, ako sme už toľkokrát v médiách videli. Ani si sami neuvedomujeme, čo sa v našich hlavách skrýva, ignorujeme to, zasúvame ďalej dozadu, do šuflíka, ktorý sa bojíme otvoriť, no on sa raz otvorí, či chceme alebo nie. Ako malá som si toto dospievanie resp. už dospelosť takto nepredstavovala. Netušila som, že budem bojovať sama proti sebe.

Toto moje zdelenie berte s rezervou, ako vlastne všetko, čo sem dávam. Mám len takú jednu chorobu nedefinovateľnú a to je potreba zdieľať s internetom všetko, čo má trápi. Možno je to moja terapia, blogová terapia...

BUĎME NA SEBA DOBRÍ

Určite ste v poslednej dobe niekde na instagrame zachytili tento obrázok. Ja som zaň neskutočne ďakovala, tešila som sa ako malé dieťa a nemala som slov, keďže som nad tým premýšľala už dlhšiu dobu. Čo je v skutočnosti to veľké zlo? Po našej malej internetovej zelenej revolúcii, za ktorú som veľmi vďačná, sa rozmohlo menšie morálne peklo. Ľudia zmenili názory zo dňa na deň, prestali podporovať všetky fast fashion obchodné reťazce, plasty a podobne. Veľký krok vopred, ktorý ja však nedokážem urobiť za 24 hodín. Aj budovanie môjho minimalistického šatníka mi trvalo roky, ani známe či už slovenské alebo zahraničné osobnosti či blogerky, ktoré podporujú udržateľnosť a bojujú za planétu sa nezmenili zo dňa na deň, ale žijú tak už roky, niekam sa dopracovali (verte mi, že to netrvalo pár dní, aj oni si prechádzali malými krôčikmi) a stále hľadajú nové spôsoby, ako sa zlepšiť, tak prečo teraz niektorí očakávajú, že sa zo dňa na deň zmeníme? Treba sa snažiť, informovať, ale nenechať sa morálne utláčať, treba si hlavne uvedomovať, prečo je tá zmena dobrá, čo robíme zle, a čo sa dá urobiť lepšie. Po tomto rýchlom skoku som si všímala morálnych aktivistov, ktorí sa popri šíreniu dobra, nápadov, slova zmenili tak trochu aj na moralizantov. Začali sa na ostatných pozerať a moralizovať, ako to, že ona pije cez plastovú slamku, to je zlé, ja to robím lepšie, aha, ja mám slamku papierovú... Ako sa ona mohla opovážiť kúpiť si topánky z H&M, nevie predsa, že existujú aj tieto upcyklované topánky z bambusu, ktoré mám ja, aha, ja som si ich kúpila... Po týchto komentároch som sa začala báť zverejňovať veľa informácii o mne, čo jem, čo používam za kozmetiku, ako sa obliekam. Každý deň robím malý krôčik k lepšiemu, ale tieto komentáre ma vždy tak vystrašia, pretože ja možno v tomto svete ešte nie som dosť dobrá. Akoby niektorí nevideli, že aj pokrok a snaha, a hlavne tá cesta je dôležitá, tie malé krôčiky, ktoré keby robil každý, boli by sme inde. Niektorí sa však sústredia len na to jedno. Často sa pri takýchto ľuďoch cítim, ako keby som bola v niečom horšia, ako keby som bola zlá osoba preto, lebo jem mäso, lebo mám ešte nevyničenú kozmetiku, ktorá nie je priam prírodná a je v plastoch a pritom oni za dva dni všetko vyhodili, len aby si nakúpili tú najviac bio verziu, lebo občas sa mi niektoré veci potrhajú a ja si ich kúpim vo fast fashion obchode, lebo ich neviem zohnať inde resp. nemám toľko peňazí, aby som si kúpila drahšiu upcyklovanú verziu. Snažím sa to však obmedzovať, redukovať, uskromniť sa.

Tento obrázok mi však otvoril oči a pomohol v mojom názore. Už viem, čo je udržateľnosť. Mať len veci, ktoré potrebujem, nakupovať len to, čo naozaj nevyhnutne potrebujem resp. čo reálne aj spotrebujem a nevyhodím do koša, podporovať udržateľnejšie a ekologickejšie riešenia, pozerať sa viac na reduce a reuse ako na recycle. Kúpiť si napr. to najväčšie balenie niektorého prípravku, ktorý naozaj potrebujem, no bohužiaľ ho v inej ako v plastovej nádobe ešte neviem zohnať. Prosím, spájajme túto komunitu, ktorá sa snaží. Nezazerajme na seba, čo robí henten a onen, ale podporujme aj naše malé krôčiky. Podporujme naše malé radosti, vďaka ktorým robíme tento svet lepším. Nesúďme sa. Nikto nemá právo len tak súdiť cudzieho človeka. Je jedno či ide o dobrú, či o zlú vec. Zmeňme to posudzovanie, to moralizovanie na informovanie spoločnosti, na šírenie viacerých nápadov a dobrých myšlienok, nie na negativitu, závisť a zosmiešňovanie. Buďme na seba dobrí, bude sa nám lepšie žiť.

PS: Ospravedlňujem sa za negativitu vyjadrenú v tomto článku, ale takéto pocity mám už dlhšiu dobu a rada by som ich takto zverejnila, pretože si to občas ľudia ani neuvedomujú. Nemyslím si, že všetci sme takýto, nehádžem všetkých podporovateľov udržateľnosti a ekologických riešení do jedného vreca, veď to by som hovorila aj o samej sebe. Chcem len rozšíriť radosť, ktorú by sme mali mať z toho, že niečo robíme, a že sa snažíme, že postupujeme, aj keď to niektorí na prvý pohľad nevidia. 

Zdroj obrázku: Čistá duša

VPLYV SOCIÁLNYCH SIETÍ

Možno nie je také úžasné, že žijem v dobe, v akej žijem, kde sa každý chváli, kde každý zverejňuje fotky svojho ideálneho, dobrodružného, skvelého života. A aj keď viem, že to sú len fotky, len videá a v skutočnosti to môže vyzerať úplne inak, občas ma zamrzí, že som sa nechytila tej či onej príležitosti. Mám 21 rokov a mám dojem, že som toho mohla dosiahnuť aj viac, ale mám dojem, že každým rokom sa tento pocit bude zhoršovať. Niektoré veci na sociálnych sieťach sa ma dotýkajú a niektoré nie. Napríklad keď vidím dievčatá, ktoré majú skvelé postavy, nemám žiadne zvláštne pocity, pretože sa mám rada. Viem, ako vyzerám a páči sa mi to, pre mňa je každý človek krásny svojim spôsobom, pretože krása je relatívna vec. Keď vidím nejakých ľudí s drahými autami v Gucci svetri, tiež to so mnou nepohne, pretože ma takéto veci netrápia, môj život je zameraný na niečo úplne iné. No keď vidím ľudí na sociálnych sieťach, ktorí sa rozchádzajú, ktorí ľudí opúšťajú, ktorí niečo dosiahli, lebo sa vybrali za svojim snom, aj napriek tomu, že museli obetovať veľa - s tým sa už viem stotožniť, pretože sa ma to momentálne týka, týka sa to môjho veku a pozícii v akej som. Študujem, ale čoskoro budem pracovať, a ako viem, aké to bude? Moji rodičia v malom meste mi dali iný príklad, ako vidím na sociálnych sieťach a to ma občas trochu mätie. Každý sme vyrastali inak, každý máme iné základy a mňa občas zaujíma, aké by to bolo žiť ten ich život. Ten americký sen, ten pracovný ošiaľ v Japonsku, ten voľnomyšlienkarský život v Austrálii. Máme neskutočne veľa príležitostí cestovať a môžeme vidieť celý svet bez toho, aby sme sa postavili zo stoličky, no nestráca to tým trochu čaro? Nedáva nám to do hlavy len myšlienky, ach tam chcem ísť, to chcem vidieť, tam chcem žiť, za takého sa chcem vydať, o takom snívam a akosi zrazu zabúdame, čo všetko máme, a čo všetko je skutočné. Začneme byť opantaní snami, ilúziami, ktoré sa, áno, dajú splniť, ale je to naozaj to, čo chceme? Je to naozaj sen, ktorí sa k nám hodí? Nie je to len výmysel na základe toho, čo vidíme? Potom ľutujeme veci, ktoré sme nespravili alebo snívame o živote, ktorí nemáme. Ale prečo? Lebo nám niekto ukázal, že to, čo majú oni je lepšie? Ako to vieme? Občas sa aj ja vidím v nejakom extrovertnom živote, kde sa zabávam so všetkými a užívam si život plnými dúškami a podobne, vidím to všetko na internete a chcem to, no hneď čo sa mi naskytne príležitosť niečo také urobiť a ja to vyskúšam, začnem premýšľam, prečo sa mi to vlastne páči, keď to nie som ja, keď som si to vôbec neužila a najradšej by som utiekla, keď to pre mňa bolo plné stresu a neradosti. Áno, treba posúvam hranice našej komfortnej zóny, ako sa zvykne hovoriť, ale myslím si, že skúšať nové veci, a na druhej strane túžiť po niečom, čo možno ani v skutočnosti nechceme, len to je pekne odprezentované na internete je celkom odlišné. No zvláštny sme my, ľudia.

ČÍTANIE KNÍH V CUDZOM JAZYKU

Rada píšem o jazykoch, o prekladateľstve či o mojich skúsenostiach, keďže tieto záležitosti ma práve napĺňajú najviac. Som veľmi rada, že ste v ankete na insta stories hlasovali pozitívne, keď som sa vás pýtala, či by ste články s takýmito témami radi videli. Mám pripravených aj pár rád a zaujímavostí o štúdiu prekladateľstva, ale keďže verím, že teraz máme už štúdia všetci dosť a chceli by sme si užiť prázdniny s knihou v ruke, chcela by som vám čosi povedať o čítaní kníh v cudzom jazyku, konkrétne čítanie kníh po anglicky, keďže so španielčinou ešte bojujem. O čítaní kníh a učení sa cudzieho jazyka som čosi písala už minulý rok, no rada by som to teraz zhrnula a možno niektorým z vás moje rady pomôžu.

ako začať

Začiatky bývajú občas ťažké. Zažila som to na vlastnej koži, no stačí pevná vôľa a radosť z cudzieho jazyka. Možno ste už čosi počuli o levelových knihách v cudzom jazyku, kde je podľa levelu vašich znalostí prepísaná klasika do jednoduchšej angličtiny. Ja osobne s tým nemám skúsenosti, nikdy som to nečítala a osobne sa mi to ani nikdy veľmi nepáčilo. Čo sa týka však iných cudzích jazykov zaujali ma takzvané čítanky, kde máte vybrané známe diela nórskych, dánskych či holandských spisovateľov. Na jednej strane je text v cudzom jazyku a na druhom sa mi zdá, že v češtine, ale určite skvelá pomôcka, ktorú by som brala pri španielčine. Bohužiaľ, som takéto vydania našla len v germánskych, severských jazykoch.

Čo sa týka mojej osobnej skúsenosti, začala som zľahka. Už som spomínala, že ako prvú knihu som čítala The Perks of Being a Wallflower. Angličtina je tam celkom ľahká a určite by som odporúčala aj A Series of Unfortunate Events. Ide o trinásť veľmi zaujímavých románov, kde som nemala takmer žiadny problém so slovnou zásobou či chápaním textu. Ak ide o iné jazyky, v tom vám neviem veľmi poradiť, ale myslím, že mám jeden univerzálny tip, a tým sú rozprávky. Vyskúšala som to v španielčine, čítala som konkrétne Cuentos de la selva a nebolo to vôbec až také náročné. Rozprávky sú predsa písané pre deti a my, cudzinci, keď sa cudzí jazyk učíme, sme ako také deti, takže sa to určite hodí. 

so slovníkom alebo bez slovníka?

Po mojej prvej knihe som si myslela, že teraz dokážem prečítať všetko, no opak bol pravdou. Vzala som do ruky inú knihu, od iného autora a už som to veľmi nedávala, a tak som sa vzdala. Najbližšie som knihu po anglicky čítala až na vysokej škole, kde som bola donútená čítať britskú klasiku z devätnásteho storočia. Valili sa na mňa diela ako Wuthering Heights, Far From the Madding Crowd či Cranford. Síce som mala angličtinu veľmi rada a myslela som si, že po anglicky aj dobre viem, zistila som, že čítanie kníh je o niečom úplne inom. Slovná zásoba z minulých storočí bola tiež o inom, no aj napriek tomu som slovník nepoužívala často. Ja som totiž trochu aj proti nadmernému používaniu slovníka pri čítaní. Je to pre mňa rušivý faktor. Veľakrát som videla ľudí, ako čítajú a každé slovo si hľadajú v slovníku, ale čítanie nie je o tom. Ešte stále sa mi v knihách vyskytnú slová, ktorým nerozumiem, no veľmi ma to netrápi, je dôležité vedieť celú podstatu scény, kapitoly, listu alebo odseku, nie každé jedno slovo. Mám však jednu malú zásadu. Ak sa to slovo opakuje v texte viackrát, dajme tomu aj päťkrát v jednej kapitole, uznám, že je dostatočne podstatné si to slovíčko vyhľadať. Ak sa takto opakuje, je väčšia pravdepodobnosť, že si ho zapamätám, ako keby som ho videla raz v celej knihe.

kontext je najlepší priateľ čitateľa

Ako vravím, slovník nie je pri čítaní môj najlepší priateľ, ale kontext ním teda je. Je dôležité vedieť, čo sa deje, kde sa to deje, medzi kým sa to deje, no netreba vedieť každé jedno slovíčko. Nebudem však klamať, ani ja nie som dokonalá a občas sa pri starších dielach stratím. Pri prvej knihe z devätnásteho storočia Wuthering Heights sa mi dokonca stalo, že som v prvej tretine knihy netušila, čo sa pomaly deje, kto hovorí, čo sa hovorí a v polovici knihy som bola z jednej udalosti taká prekvapená, že som si to čítala dookola, či sa to naozaj nakoniec takto aj stalo. Netreba však v takýchto situáciách zúfať. Všetci sme raz začiatočníci a prejde veľa kníh, kým sa budete pri čítaní v cudzom jazyku cítiť sebavedomo. Ja som predsa ešte len španielčinu v tomto ohľade nepokorila, a aj napriek tomu mám úspešne za sebou predmet o španielskej a hispánskej literatúre. 

analýza počas či na konci diela

Nieto môjho štúdia, ani by som netušila, aká nápomocná môže byť analýza. Pri čítaní starších dlhších diel, kde sa človek ľahko stratí, odporúčam. Napríklad pri čítaní diel od Jane Austen som si po každej kapitole robila krátke zápisky do mobilu. V jednej vete som napísala, čo sa v danej kapitole stalo. Verím, že to nie je vždy potrebné, a už to ani nerobím tak často, ale pre začiatočníkov určite odporúčam. Na konci diela si taktiež môžete vyhľadať nejaký rozbor. Pri niektorých dielach som si dokonca vyhľadala aj niektoré bakalárske či diplomové práce s rozbormi diela, ktoré mi určite pomohli nielen pri štúdiu, ale aj pri pochopení, prečo je dané dielo také významné a čo sa mi na ňom v skutočnosti páči. Občas však pomôžu aj jednoduchšie stránky ako spraknotes, kde si môžete dohľadať niektoré veci kapitolu po kapitole, ak ste tomu náhodou veľmi nepochopili.

Snáď niekomu tieto rady pomôžu alebo aspoň povzbudia, nevzdávať sa tak rýchlo a pracovať na tom, keďže niet nad knihu v originálnom znení. Pokojne mi dajte vedieť vaše názory či tipy v komentároch. Taktiež mi dajte vedieť, či sa vám články takéhoto tipu páčia a či by ste chceli vidieť nejaké rady pri štúdiu prekladateľstva či moje obľúbené knihy za posledný rok a podobne. Ďakujem.

Ako ste na tom vy s čítaním v cudzom jazyku?