ZANIKÁ SLOVENSKÝ JAZYK?

2018-11-27


Toto bude jeden z článkov, kde sa prejaví moja pracovná (študijná) deformácia. Nedávno som si totiž pozrela prvé video od @martinakeepingitreal. Veľmi som sa tešila na jej videá a hlavne som bola zvedavá, o čom budú. Už prvé video ma obsahom zaujalo a ja som začala rozmýšľať o vlastných názoroch na danú tému, keďže sa na univerzite čiastočne venujem aj slovenskej jazykovede. Pravda je, že mi je úplne jedno, ako niekto bežne rozpráva. To je každého osobná vec. Vôbec mi nevadí, ak niekto do svojho prejavu zakomponuje anglické slová alebo niektoré anglické frázy. Veď aj z nás ako študentov aj anglického jazyka občas niečo vypadne. Už vôbec by to nemal byť problém, ak niekto vyrastal alebo sa vyskytuje v multilinguálnom prostredí. Ako sa vraví, you do you, sis

Martina mala názory, ktoré dávajú logiku a vidíme ich aj v praxi. Je pravda, že doba sa hýbe rýchlo, svet sa digitalizuje a globalizuje, a všetko nové k nám prichádza z Ameriky. Či už ide o novú módu alebo počítačový program. Angličtina sa jednoducho do našich konverzácií, do nášho sveta dostáva a zabrániť tomu veľmi nemôžeme. Aj mne občas napadne nejaké anglické slovíčko, ktoré dokonalo vystihuje to, čo chcem povedať a nedá sa nahradiť nejakým slovenským ekvivalentom ako napr. awkward, random a podobne. Mladí ľudia hýbu svetom a z veľkej časti hýbu aj našou slovnou zásobou. Anglické slová tu sú a budú – hot-dog nikdy nebude vopcháčik a svojka sa ako selfie veľmi neujala a to je v poriadku. Dôležité je však povedať, že mladí ľudia nie sú jedinými používateľmi jazyka. Slovná zásoba sa neskladá len z hovorového jazyka či slangu.

VYTVÁRANIE NOVÝCH PRIATEĽSTIEV

2018-11-20


Spomínam na základnú, či strednú školu. Nové priateľstvá sa rodili, ale aj zanikali každý deň. Najmä na strednej škole som stretla množstvo ľudí, s ktorými som si rozumela a sadla si. Odišla som na vysokú a spolužiakov už vnímam inak ako na strednej. Sme dospelí, máme vlastné životy, vlastných priateľov a vlastné osudy. V škole riešime školu, riešime písomky, skúšky a domáce úlohy. Na osobný život už tak debaty nedôjdu, aspoň u mňa. Nerada sa totiž rozprávam s cudzími ľuďmi a už vôbec nie o osobných veciach, preto je pre mňa vytváranie nových priateľstiev čoraz ťažšou úlohou. Akosi som si zvykla, že som väčšinou sama, maximálne s jednou osobou, a že to mi ku šťastiu stačí, no uvedomila som si, že takto pokračovať ďalej nemôžem. Veď keď si priateľov nenájdem teraz, budem čoraz staršia a čoraz častejšie sama. Koho budem pozývať na svadbu? Ku komu budem chodiť na návštevy? S kým sa budem rozprávať o deťoch? Som melancholik, čo nevie žiť prítomnosťou, tápa sa v minulosti alebo si predstavuje vízie budúcna, a preto ma každodenne trápia aj takéto okamihy. Prečo niektorí prídu do kolektívu nových ľudí a hneď si nájdu spriaznené duše, zatiaľ čo ja stojím na boku a snažím sa niečo povedať, no neustále ma niekto prekričí? Prečo mám pocit, že sa v dnešnej dobe už len každý zaujíma o seba a zvíťazí len ten priebojný?

BLOGOVANIE VTEDY A DNES

2018-11-03


S blogovaním som začala v roku 2009. Objavila som to náhodou na internete a zapáčil sa mi fakt, že môžem s ľuďmi čosi zdieľať. Za tých necelých 10 rokov sa toho zmenilo veľa, nielen v mojom živote, ale aj v blogovom svete. Často sa prichytím, ako žijem v minulosti, ale konečne si musím pripustiť, že jedna kapitola je uzavretá. 

vtedy
Blogovanie v minulosti, tak 10 rokov dozadu, si spájam so stránkou blog.cz. Tam som sa usadila s mojimi prvými blogmi. Prakticky som si tam písala denník, čo som počas dňa robila, čo som zažila. Neskôr som k tomu pridala vlastné fotografie, ale bolo to len pár. Väčšina blogov totiž bola myšlienkových a zážitkových. Čo človek zažil a čo si človek myslel, či cítil. Články boli prevažne texty s obrázkami z tumblr. Ľudia sa zaujímali, chceli čítať myšlienky a názory iných. Bežne človek napísal za niekoľko minút, čo si myslí a čo dnes robil, lebo to bola forma istej ventilácie a sebareprezentácie a ľuďom na tom záležalo, ľudia to čítali, až dokonca, písali komentáre, starali sa. Prišla mi to ako istá forma vyjadrovania. Okrem písma som neskôr začala využívať aj animácie a počítačovú grafiku, ktorú som sa naučila aj cez blog vytvárať. Všetko som si chcela urobiť sama, každý jeden dizajn, každú fotku som si chcela upraviť sama a písala som len svoje názory. Zdieľala som s ľuďmi, čo sa mi páči, čo som čítala, čo som videla, čo som zažila. Bolo to také jednoduché a až teraz si uvedomujem, koľko mi táto komunita dala a ako veľmi si to teraz vážim. Kiežby som si to uvedomovala aj vtedy...
OXFORD © 2017
Theme by Blogs & Lattes

HORE