Paradoxne pred rokom som napísala článok s názvom Nebojme sa tvoriť. Moje minuloročné články obsahovali aj názov Vplyv sociálnych sietí. Všetko som si predstavovala tak jednoducho a okrem seba som chcela inšpirovať aj iných. Stala som sa však vlastným demotivátorom...
Vždy som mala rada tvorbu, kreatívne vyjadrovanie samého seba. Začala som tak s blogom aj grafikou, šla som študovať prekladateľstvo, čo je v podstate tiež do istej formy kreatívny proces, vytváram totiž nový text. Na blogovanie som však v poslednom roku zanevrela. Dospievam, čoskoro končím na výške a začínam si uvedomovať, že je pekné mať nejaké koníčky, treba sa však vedieť aj predať a za svoje znalosti a schopnosti si vedieť zarobiť. Začala som totiž rozmýšľať nad tým, čo budem robiť, ako si zarobím, kým chcem teda byť. Nikdy som sa nevidela ako blogerka na plný úväzok, a to stále platí, preto k blogu pristupujem skôr zdráhavo, keďže viem, že v budúcnosti pre mňa nebude nikdy na prvom mieste. To však neznamená, že by mal prestať existovať.
V posledných mesiacoch som sa do toho pustila naplno a začala som hľadať svoju pracovnú identitu. Najviac sa totiž naučíme praxou, a aj preto som začala písať pre rôzne platformy a magazíny, ktoré sa venujú pomalej móde a udržateľnému životnému štýlu. Síce za to ešte nezarábam peniaze, ale robím to, čo sa mi páči. Pomáham dobrej veci a zastupujem pomalú módu, čo som vždy chcela. Prezentujem sa tým, na čo môžem byť pyšná. Preto som sa rozhodla posledný rok absolvovať prekladateľskú stáž. Síce za ňu nie som platená, ale posúva ma to v mojej budúcej kariére vopred, rozširujem si svoj inventár znalostí a svojimi prekladmi pomáham ostatným. Na to som tiež pyšná. Preto som sa dnes rozhodla, že Diatelier bude pre mňa rozvíjanie mojej kreativity. Síce to budem robiť zadarmo, ale nie zbytočne. Každý z nás má niečo, čo ho istým spôsobom definuje, čo radi robia len zo zábavy, čomu venujú veľké množstvo času, no neľutujú to, pretože to robia pre seba, rozvíjajú tým svoj charakter a oddýchnu si pri tom. Ja som v poslednej dobe zistila, že tou oddychovou činnosťou je pre mňa blog, ktorý spája písanie článkov a kreatívne vyjadrenie v podobe fotografií alebo grafiky (najlepšie je, keď sa to spojí a vzniknú z toho koláže, ako v dnešnom prípade). O Diatelieri ako kreatívnom priestore som hovorila už aj minule a na články, ktoré som vydala minulý rok som pyšná, tak v tom budem veľmi rada pokračovať.
Uvedomila som si totiž, že vždy keď som opustila na chvíľu blog, nebolo to len preto, že som práve naň nemala čas, ale aj preto, lebo som bola sklamaná z toho, že moja tvorba nie je až taká dobrá v porovnaní s ostatnými. Začala som pociťovať úzkosť a radšej som odišla. Prečo by som sa však mala cítiť ako väzeň vo svojom vlastnom priestore? Mám šťastie, že nie som odkázaná len na neprestajnú prácu. Mám možnosť študovať, brigádovať, rozvíjať sa vo voľnom čase na blogu či s kamarátmi na mimoškolských aktivitách. Za to som veľmi vďačná. Čím som však staršia, tým väčší cítim tlak, aby som bola zodpovedná dospeláčka, ktorá sa zaškatuľkuje do jednej poličky a prestane s takýmito hlúposťami, na ktoré normálny človek čas nemá a celé je to v skutočnosti zbytočné. No pre mňa to zbytočné nie je...
OOTD: Hlavným hrdinom v tomto zoskupení sú tieto vzorované letné šaty. Veľmi rada kombinujem letné kúsky v zimných/jarných/jesenných outfitoch a tieto šaty sú svojou farebnou kombináciou a vzorom priam stvorené aj na chladnejšie dni. Objavila som ich počas mojich švédskych nákupoch z druhej ruky, konkrétne v EMMAUS BJÖRKÅ, ktorý som spomínala v septembrovom článku. Zvyšok tvorí šesťročná kabelka, ktorú považujem aj po toľkých rokoch za dokonalú malú čiernu kabelku ku všetkému, kožené čierne topánky, v ktorých žijem prakticky už polroka, takisto šesťročné rifle, ktoré som si kúpila preto, lebo som sa chcela odlíšiť od všetkých tých skinny jeans a teraz ich milujem viac ako treba a neviemkoľkoročný nesmrteľný čierny rolák z humenského second handu.
Na záver by som sa chcela spýtať mojich rovesníčok, ako ste na tom vy. Aj vám sa stane, že sa prichytíte pri tom, ako opúšťate koníček, ktorý vás vždy bavil, ale nevidíte v ňom zmysluplnú budúcnosť? Aj vy zrazu cítite ten tlak dospelosti, že sa niekým musíte stať, že musíte začať zarábať peniaze a to sa stáva to najdôležitejšie pri trávení vášho voľného času? Ja som totiž schopná vo svojom voľnom čase prekladať, učiť sa niečo navyše, len aby som si bola istá, že robím všetko pre moju budúcnosť. Za posledný rok sa zo mňa stal workoholik, ktorý cíti úzkosť, keď nerobí nič produktívne...
PS: V tomto obdivujem Bereniku zo simplyberenica.com, ktorá premenila svoj blog na asi najlepší dvojjazyčný portál pre udržateľný životný štýl na Slovensku a otvorila aj e-shop s jej skvelými blogger dizajnmi, na ktoré sa chodím veľmi často pozerať. Berenika dokázala premeniť svoj koníček na niečo zmysluplné a to si zaslúži potlesk.
